Je čas skončiť s dvojtvárnym životom , Bol som plný očakávania čo sa ďalej stane , Hľadal som niečo, čo by ma mohlo skutočne naplniť, Vďaka Bohu nehľadám pomoc v alkohole, Boh sa na mňa nevykašľal, Dôverovať vo všetkom, Dôverovať vo všetkom Povedali mi: "Pôjdeš týmto výťahom, stlačíš vrchný gombík, tam zazvoníš a povieš im, že tam máš byť prijatá." Nikdy sa mi nezdala cesta výťahom tak ťažká ako vtedy. Chcela by som Vám svedčiť o tom, ako ma Pán vyliečil z mojej choroby. Všetko sa to začalo tým, že som z ničoho nič veľmi začala opúchať na tvári, hlavne okolo očí, stále viac a viac. Doktorka si myslela, že mám na niečo alergiu a tak ma posielala k rôznym doktorom, nikto však nevedel čo mi je. Asi po týždni, keď mi zobrali krv, zistili, že mám vysoké pečeňové testy, tak mi dali na to nejaké lieky a po ďalšom týždni, keď som išla znova na kontrolu, boli asi raz tak zlé ako predtým. Diagnóza bola stále neznáma, doktorka to nevedela zistiť a tak ma poslali na infekčné oddelenie do Nitrianskej nemocnice. Mamina mi hovorila, aby som si nejaké veci zobrala zo sebou, ak by som tam musela zostať. Vtedy som to takpovediac nebrala vážne, veľmi rýchlo sme sa museli ponáhľať, ale nejaké veci som si predsa len zobrala. Ošetrujúca doktorka bola až zhrozená nad tými výsledkami aké sú vysoké a stanovila mi diagnózu infekečná mononukleóza. A tak si ma tam nechali. Pamätám si, ako som zostala vystrašená z toho, čo tam so mnou budú robiť, nikdy predtým som ešte nebola v nemocnici, povedali mi: "Pôjdeš týmto výťahom, stlačíš vrchný gombík, tam zazvoníš a povieš im, že tam máš byť prijatá." Nikdy sa mi nezdala cesta výťahom tak ťažká ako vtedy, stále som si opakovala, čo mám robiť, aby som nezabudla niečo, bola som úplne rozklepaná. Bola som na izbe, kde nikto okrem mňa vtedy nebol, hneď mi nasadili dve fľašky infúzie. Presne doteraz si pamätám na ten pocit, veľmi som chcela, aby za mnou prišli rodičia, ale tých ku mne už nepustili. Zrazu som zistila, že mobil som si nechala v bunde, ktorú mi zobrali domov. Keď som tak tam sama ležala, tak mi začali tiecť slzy po tvári a v duchu som si hovorila, že som ako nejaké decko, ktoré sa za všetko rozplače. Vedela som ale, že tam nie som sama, že Boh je stále pri mne. A vtom mi začal zvoniť telefón v taške, rodičia ho našli - chvála Pánovi, ale nevedela som ho zdvihnúť s jednou rukou, keďže na druhej som mala napojenú infúziu. Vtedy prišla do izby jedna mamička, ktorá tu bola so svojím dieťaťom a vybrala mi ho - chvála Pánovi tiež za všetkých milých ľudí, ktorí sa tu o nás starali. Ešte v teň deň prišla jedno 10-ročné dievča, ktoré dali so mnou do izby - to bol ďalší Pánov zásah. Postupne tam bolo stále lepšie, mala som tam veľa času na čítanie Písma, keď som bola sama na izbe, tak som sa modlila a modlitby som mala naozaj požehnané. Verila som, že Boh ma vylieči a modlila som sa, aby dobre dopadli krvné testy, na ktorých záležalo, aby ma mohli pustiť domov. Pán to naozaj úžasne zariadil, deň testov sa stále skracoval. Dopadli dobre a tak ma pustili domov. Pán nám dáva neustále skúšky, je však len na nás, ako sa do nich postavíme, či vytrváme a hlavne mu máme neustále dôverovať vo všetkom. Veď On je všetko a skrze Neho je všetko. Eva